Zážitky z Ugandy

Náš posledný mesiac v Ugande pomaly ubieha, a tak sa chcem ešte podeliť o zopár postrehov z ďalekého sveta. Jednu nedeľu, keď sme išli do Kampaly a sedíme klasicky natlačené v taxíku (namiesto 14 cestujúcich sme už zažili, keď nás bolo 23 :)), vidíme na kraji cesty v plnej premávke bežať bežcov. Sme sa dozvedeli, že sa konal MTN maratón, ale neviem si to predstaviť, ako mohli tí bežci bežať v takej hustej premávke, kde sa cez seba hrnú taxíky, autá a motorky – body, body. V tomto decembrovom období sa pomaly mení aj počasie, už oveľa menej prší a je teplejšie, zároveň sa blížia Vianoce a všade to je vidieť a cítiť. Z rádia znejú vianočné koledy, obchody sú vianočne vyzdobené, konajú sa vianočné koncerty. Len nám to akosi nedopína, že budú Vianoce :). Ale tešíme sa, lebo chceme ísť 24.decembra sa nejakú dobrú večeru so Zuzkou, keďže tuto v Ugande oslavujú vianoce až 25.decembra, tak dúfame, že nás zasa domáci vezmú pre zmenu s nimi niekam, nech zažijeme ich tradičnú oslavu. To, že sa blížia vianoce sa prejavuje napríklad aj pri cestách v taxíkoch, stále viac ľudí kupuje a preváža kurčatá a inú hydinu, keďže to je najčastejšie jedlo v Ugande na Vianoce. Sranda je, keď vám také kura alebo kačka skončí pod nohami :). Tiež sa viac stavia a opravuje, ľudia chcú pre koncom roka dokončiť domčeky, aby vyzerali tip-top. Aj tuto u domácich v Nansane sa vylepšuje, dokonca nám zaviedli kohútik s tečúcou vodou do kuchynky a vonku na umývanie rúk. Tak sa vytešujeme, hoci občas to ešte hapruje.

Ešte som sa chcela vrátiť k rodinným vzťahom a deťom, je to taká perlička, že používajú výraz „produce“ children na plodenie a rodenie detí. Spýtajú sa vás: „how many children do you want to produce?“, nám to pripadá veľmi surovo, ako taká továreň na deti. Taktiež sme si všimli, že nepoužívajú veľmi slovo prosím, nielen v angličtine, ale ani v ich lugandštine, ani nám ho nevedeli presne preložiť, ktoré slovo na to použiť.

Všetky majú umelé vlasy

Keď som bola malá, veľmi sa mi páčili vlasy černošiek a hlavne ich účesy z kopy malých vrkôčikov. Tu som strašne vďačná za svoje vlasy, pretože väčšina žien tu má na svojich vlasoch prišité umelé vlasy a ak má svoje vlasy, tak sú strašne zlej kvality alebo sú ostrihané úplne nakrátko. Účesy z malých vrkôčikov sú teda robené z umelých vlasov, vydržia tak dva mesiace a za ten čas si ich nemôžu poriadne umývať. Čo nám hovorili, tak vraj to veľmi svrbí a keďže sa ani škrabať poriadne nemôžu, búchajú sa dlaňou po hlave :D. No je to tu veru komédia s vlasmi.

Rozdielne kultúry

Takže opäť som sa dostala k napísaniu pár zážitkov zo života v Ugande. Momentálne sa už deti v škole neučia, už písali záverečné testy a už len nacvičujú a trénujú na záverečný ceremoniál ukončenia školského roka, pretože tu sa končí školský rok na konci novembra a potom majú dva mesiace prázdnin. V škole je to teda teraz voľnejšie a môžeme sa viac s deťmi hrať, kresliť a chodiť na prechádzky. Veľmi im to totiž chýba, vôbec nekreslia, keďže nemajú papiere a farbičky, tak sú z toho úplne nadšené. Každý týždeň mávame pre deti naše špeciálne pripravené prezentácie, ktoré nás veľmi bavia. Pripravujeme si na ne materiály, kreslíme obrázky a snažíme sa pripraviť nejaké scénky. Robíme prezentácie o Slovensku, hygiene a zdraví, prírode, o emóciách. To sme si všimli, že im chýbajú dotyky a objatia, keďže vzťahy v rodinách sú trošku iné ako u nás. Deti sú viac využívané na prácu, ako som spomínala, chodia po vodu, umývajú riad, okopávajú, pomáhajú pri všetkom, už trojročné deti. Nie je rarita vidieť teda aj také malé dieťa s nožom v ruke. Skôr sa im ujde toho kriku ako objatia od rodičov. Deti tiež zdravia svojim rodičom a starším tak, že si pred nich pokľaknú na zem.

Celkovo je tá kultúra iná, často sa stáva, že muži majú viacero žien, opustia rodinu s 11 deťmi a nájdu si novú mladšiu ženu. Veľa takýchto prípadov máme v škole, aj v rodine, kde bývame na dedine sa otec o nich nestará. Taktiež ďalší kultúrny rozdiel je v tom, že tu ženské prsia nie sú objektom sexuálneho záujmu, naša pani domáca je často hore odhalená pred nami aj pred deťmi, ktoré sú na to zvyknuté od mala. Deti majú potom tendenciu kresliť mamy na obrázkoch s odhalenými prsiami. Prsia sú proste len zdrojom jedla :). 

 Od decembra by sme teda pomaly mali bývať už len v Nansane a chodiť do organizácie, kde pracuje domáca Lilian, kde by sme mali pomáhať im, ako aj pracovať na svojom projekte. Celkom sa na to už aj tešíme, hoci decká mi budú veľmi chýbať a niektoré by som hneď „balila“ do kufra, ale autentický život na dedine bez elektriny je pre našinca dosť ťažký.

Takmer mesiac v Ugande

Takže, od prvých dní v Ugande sa toho už toľko zmenilo a udialo. Prvý kultúrny šok prekonali oveľa väčšie, hlavne v našej malej dedinke Bulondo, kde bývame cez týždeň a pracujeme v maličkej škole Good Hope Nursery and Primary school. Bulondo je úplne malá dedinka, kde je zopár domčekov rozmiestnených pomedzi políčka a „džungľu“, každý sa s každým pozná a samozrejme už všetci poznajú aj nás, lebo sme neprehliadnuteľné muzungu (belošky), ale všetkých učíme a hlavne deti v škole, že nie sme muzungu, ale máme meno - Sidonia a Zuzana, tak deti sú zlaté a oslovujú nás Madam Sidonia a Madam Zuzana. Bulondo je vzdialené od Nansany, kde bývame cez víkend, asi hodinu cesty taxíkom, druhým taxíkom a potom na boda boda – to je motorka ako taxi. V dedine nie je elektrina a život je tam taký pomalší, aj dosť ťažký, keďže tam vážne nemajú takmer nič. Ľudia si väčšinou niečo pestujú, a to jedia, deti chodia po vodu v bandaskách aj trikrát denne. My sa snažíme aspoň raz denne tiež doniesť vodu...Chodíme sa dosť prechádzať, stmieva sa okolo pol 7-7, no a potom veru už nie je veľmi čo robiť, takže chodíme spávať okolo 9 večer :).

Škola

Latríny a sprcha, čo som spomínala predtým u Lilian je luxus, ako sme zistili...tuto latríny nemajú ani dvere, len kus plechu a v škole je to ešte horšie, keď sa o tri latríny bez dverí človek delí so 150 deťmi :). Ale človek si zvykne na všetko a hlavne deti sú veľmi zlaté, sprvu sa nás báli a hanbili sa, ale teraz sa už na nás vešajú a chcú sa furt hrať. Škola je veľmi maličká, aj triedy, kde sa tlačí pokope aj 30 detí, deťom chýbajú stále ceruzky a perá, nemajú učebnice, len učitelia, takže všetko sa píše na tabuľu a deti si to opisujú do zošitov....a tie tabule už toho veru veľa zažili :). V niektorých triedach chýbajú aj podlahy a je tam len hlina s nejakými parazitmi a deti väčšinou chodia bosé...No napriek podmienkam sú úplne úžasné, veselé a disciplinované a vďačné za všetko. Celkovo je tu iný štýl učenia, dosť tu na nich učitelia kričia a palicou na nich hromžia...My teda nakoniec tiež učíme v škole, angličtinu, ale aj matematiku a telesnú a výtvarnú...Najlepšie sú veru telesné a výtvarné, kde sa môžeme s nimi hrať a učiť ich slovenské hry. S angličtinou je to tu inak ťažké, hoci sa ju učia už od 4 rokov, nevedia ju vôbec poriadne...a keďže ešte máme iný akcent, tak nám málo rozumejú, ale učíme sa po lugandsky a skúšam si ju na deťoch :). 

Okrem školy sme už stihli ísť na výlet do Entebbe k Viktóriinmu jazeru a okúpať sa v ňom, zažili sme tradičnú party v dedinke na vrchole kopca s tancami, do Kampaly už chodíme samé, doštípali nás komáre a ploštice a zažili sme dedinský futbal.

Oneskorene, prve dni v Ugande

Hoci sme ešte len štyri dni v Afrike, zdá sa nám, že sme tu už oveľa dlhšie, koľko sme toho už stihli zažiťod prvého kultúrneho šoku, až po pomalé prispôsobovanie. Už len cesta bola zaujímavá, keďže sme neplánovane mali technickú zastávku v Ríme, kde sme strávili hodinu v lietadle na letisku, raňajky v lietadle o tretej ráno, v lietadle z Addis Abbeba som mala rovnaké miesto na sedenie ako jedna Poľka :)...naštastie ale vedľa bolo voľné. Na obed sme dorazili do slnečného a teplého Entebbe, vybavili víza, zdravotnú prehliadku kvôli ebole – merali nám teplotu, vyzdvihli batožinu a vyšli pred letisko, kde nás už hodinu mala čakať koordinátorka projektu Lilian, samozrejme nás nikto nečakal :), Lilian prišla až o hodinu, ale to už si zvykáme na ugandský čas. Viezol nás autom ďalší nejaký člen organizácie NYEN, v ktorej budeme pracovať, cesta trvala asi hodinu a pol, mysleli sme si, že ideme do Kampaly, ale Lilian býva niekde pri mestskej časti Kampaly Nansana a ešte ďalej v takom zapadákove :). To bol asi zatiaľ najväčší šok, boli sme sa tu aj včera samé dve prejsť, dedinu sme obišli za 20 minút, je tu maličké trhovisko a potom samí predajcovia sim kariet a kreditov do mobilu. Teda cez víkendy budeme bývať u Lilian v dome, máme spoločnú izbu, v nej dve postele a jednu stoličku :). Nemajú v dome tečúcu vodu, ale zato majú slúžku Mariu (my sme ju tak nazvali, hoci neviem poriadne, ako to je, ale varí, upratuje, perie)...patria k tým bohatším, dom je celkom veľký, majú auto a Lilian s manželom majú štvormesačného syna Lukasa. Latrína bolo ďalšie prekvapenie pre mňa, hlavne to, aká malá diera tam je :), no a namiesto sprchy sa oplachujeme a oblievame vodou (samozrejme studenou) a zistila som, že mi stačia necelé 3 litre na umytie :).

Inak je tu stále obdobie dažďov, ale neprší tak často, celkom dosť aj pripeká, hoci pre nich je 30 stupňov vraj strašne veľa, noci bývajú chladnejšie, spávame pod dekami a pod moskytierami, ale prekvapivo aj včera v noci aj dnes, sa mi tam dostal nejaký komár a poštípali ma....tak neviem, musím skúšať, lebo je to celá procedúra sa do toho zakukliť :). Stihli sme už stretnúť našu jednu mentorku Winnie, ktorá náas vzala do Kampaly taxíkmi, ale sú to také taxíky ako maršrutky v Rusku, 12 miestne vany, do ktorých sa zmestí aj 16 ľudí, samé by sme ešte veru netrafili, lebo chodia rôzne a treba prestupovať, aby sa človek dostal do centra Kampaly...V Kampale je to obrovské, rušno, trhy na ulici, motorkári, parky, mrakodrapy...Boli sme v shopping malle, mali tam všetko skoro, čo aj u nás približne. Tak snáď sa tam budeme vedieť čoskoro aj samy dopraviť a občas si niečo nakúpiť na jedenie, lebo jedlo inak nám nechutí...jeme len ryžu alebo zemiaky, matoke – banánová kaša, čo je tu základné jedlo je taká zelená gebuzina so zvláštnou chuťou a nechuťou :), ešte je tu taká ružová kaša, ktorá je nechutná a sú v nej kosti, asi je to z rýb...alebo neviem. No ale proste zatiaľ sme jedli ryžu a zemiaky a na raňajky niečo ako riedku krupicovú kašu. Jedia tu inak dosť na raňajky celé hlavné jedlo jak u nás a večerajú o desiatej večer...a k tomu sladké džúsy, presladené čaje, sladké pečivo....no nečudujem sa, že väčšina hlavne žien je takých korpulentnejších :).

V sobotu nás vzali na ugandskú svadbu, boli sme tam za šupáčky, lebo sme s tým nerátali...bola to inak veľmi pekná, luxusná svadba, s okolo 200 hosťami, ale nezatancovali sme si vôbec, netancovalo sa tu, len pár ľudí vpredu, čo robilo akože program, jeden hlavný moderátor tam furt všetko komentoval, riadil a vykrikoval, bol ako pastor. Ale páčilo sa mi to, bola tam aj kapela a tradičné tance s bubnami a perím a chvostami, to bolo veľmi pekné. Najesť sme sa ale veľmi nenajedli, lebo zasa mali v ponuke podobné čudné kaše a k tomu im došiel príbor, čiže sme jedli rukami ako králi.