Takmer mesiac v Ugande

Takže, od prvých dní v Ugande sa toho už toľko zmenilo a udialo. Prvý kultúrny šok prekonali oveľa väčšie, hlavne v našej malej dedinke Bulondo, kde bývame cez týždeň a pracujeme v maličkej škole Good Hope Nursery and Primary school. Bulondo je úplne malá dedinka, kde je zopár domčekov rozmiestnených pomedzi políčka a „džungľu“, každý sa s každým pozná a samozrejme už všetci poznajú aj nás, lebo sme neprehliadnuteľné muzungu (belošky), ale všetkých učíme a hlavne deti v škole, že nie sme muzungu, ale máme meno - Sidonia a Zuzana, tak deti sú zlaté a oslovujú nás Madam Sidonia a Madam Zuzana. Bulondo je vzdialené od Nansany, kde bývame cez víkend, asi hodinu cesty taxíkom, druhým taxíkom a potom na boda boda – to je motorka ako taxi. V dedine nie je elektrina a život je tam taký pomalší, aj dosť ťažký, keďže tam vážne nemajú takmer nič. Ľudia si väčšinou niečo pestujú, a to jedia, deti chodia po vodu v bandaskách aj trikrát denne. My sa snažíme aspoň raz denne tiež doniesť vodu...Chodíme sa dosť prechádzať, stmieva sa okolo pol 7-7, no a potom veru už nie je veľmi čo robiť, takže chodíme spávať okolo 9 večer :).

Škola

Latríny a sprcha, čo som spomínala predtým u Lilian je luxus, ako sme zistili...tuto latríny nemajú ani dvere, len kus plechu a v škole je to ešte horšie, keď sa o tri latríny bez dverí človek delí so 150 deťmi :). Ale človek si zvykne na všetko a hlavne deti sú veľmi zlaté, sprvu sa nás báli a hanbili sa, ale teraz sa už na nás vešajú a chcú sa furt hrať. Škola je veľmi maličká, aj triedy, kde sa tlačí pokope aj 30 detí, deťom chýbajú stále ceruzky a perá, nemajú učebnice, len učitelia, takže všetko sa píše na tabuľu a deti si to opisujú do zošitov....a tie tabule už toho veru veľa zažili :). V niektorých triedach chýbajú aj podlahy a je tam len hlina s nejakými parazitmi a deti väčšinou chodia bosé...No napriek podmienkam sú úplne úžasné, veselé a disciplinované a vďačné za všetko. Celkovo je tu iný štýl učenia, dosť tu na nich učitelia kričia a palicou na nich hromžia...My teda nakoniec tiež učíme v škole, angličtinu, ale aj matematiku a telesnú a výtvarnú...Najlepšie sú veru telesné a výtvarné, kde sa môžeme s nimi hrať a učiť ich slovenské hry. S angličtinou je to tu inak ťažké, hoci sa ju učia už od 4 rokov, nevedia ju vôbec poriadne...a keďže ešte máme iný akcent, tak nám málo rozumejú, ale učíme sa po lugandsky a skúšam si ju na deťoch :). 

Okrem školy sme už stihli ísť na výlet do Entebbe k Viktóriinmu jazeru a okúpať sa v ňom, zažili sme tradičnú party v dedinke na vrchole kopca s tancami, do Kampaly už chodíme samé, doštípali nás komáre a ploštice a zažili sme dedinský futbal.

Oneskorene, prve dni v Ugande

Hoci sme ešte len štyri dni v Afrike, zdá sa nám, že sme tu už oveľa dlhšie, koľko sme toho už stihli zažiťod prvého kultúrneho šoku, až po pomalé prispôsobovanie. Už len cesta bola zaujímavá, keďže sme neplánovane mali technickú zastávku v Ríme, kde sme strávili hodinu v lietadle na letisku, raňajky v lietadle o tretej ráno, v lietadle z Addis Abbeba som mala rovnaké miesto na sedenie ako jedna Poľka :)...naštastie ale vedľa bolo voľné. Na obed sme dorazili do slnečného a teplého Entebbe, vybavili víza, zdravotnú prehliadku kvôli ebole – merali nám teplotu, vyzdvihli batožinu a vyšli pred letisko, kde nás už hodinu mala čakať koordinátorka projektu Lilian, samozrejme nás nikto nečakal :), Lilian prišla až o hodinu, ale to už si zvykáme na ugandský čas. Viezol nás autom ďalší nejaký člen organizácie NYEN, v ktorej budeme pracovať, cesta trvala asi hodinu a pol, mysleli sme si, že ideme do Kampaly, ale Lilian býva niekde pri mestskej časti Kampaly Nansana a ešte ďalej v takom zapadákove :). To bol asi zatiaľ najväčší šok, boli sme sa tu aj včera samé dve prejsť, dedinu sme obišli za 20 minút, je tu maličké trhovisko a potom samí predajcovia sim kariet a kreditov do mobilu. Teda cez víkendy budeme bývať u Lilian v dome, máme spoločnú izbu, v nej dve postele a jednu stoličku :). Nemajú v dome tečúcu vodu, ale zato majú slúžku Mariu (my sme ju tak nazvali, hoci neviem poriadne, ako to je, ale varí, upratuje, perie)...patria k tým bohatším, dom je celkom veľký, majú auto a Lilian s manželom majú štvormesačného syna Lukasa. Latrína bolo ďalšie prekvapenie pre mňa, hlavne to, aká malá diera tam je :), no a namiesto sprchy sa oplachujeme a oblievame vodou (samozrejme studenou) a zistila som, že mi stačia necelé 3 litre na umytie :).

Inak je tu stále obdobie dažďov, ale neprší tak často, celkom dosť aj pripeká, hoci pre nich je 30 stupňov vraj strašne veľa, noci bývajú chladnejšie, spávame pod dekami a pod moskytierami, ale prekvapivo aj včera v noci aj dnes, sa mi tam dostal nejaký komár a poštípali ma....tak neviem, musím skúšať, lebo je to celá procedúra sa do toho zakukliť :). Stihli sme už stretnúť našu jednu mentorku Winnie, ktorá náas vzala do Kampaly taxíkmi, ale sú to také taxíky ako maršrutky v Rusku, 12 miestne vany, do ktorých sa zmestí aj 16 ľudí, samé by sme ešte veru netrafili, lebo chodia rôzne a treba prestupovať, aby sa človek dostal do centra Kampaly...V Kampale je to obrovské, rušno, trhy na ulici, motorkári, parky, mrakodrapy...Boli sme v shopping malle, mali tam všetko skoro, čo aj u nás približne. Tak snáď sa tam budeme vedieť čoskoro aj samy dopraviť a občas si niečo nakúpiť na jedenie, lebo jedlo inak nám nechutí...jeme len ryžu alebo zemiaky, matoke – banánová kaša, čo je tu základné jedlo je taká zelená gebuzina so zvláštnou chuťou a nechuťou :), ešte je tu taká ružová kaša, ktorá je nechutná a sú v nej kosti, asi je to z rýb...alebo neviem. No ale proste zatiaľ sme jedli ryžu a zemiaky a na raňajky niečo ako riedku krupicovú kašu. Jedia tu inak dosť na raňajky celé hlavné jedlo jak u nás a večerajú o desiatej večer...a k tomu sladké džúsy, presladené čaje, sladké pečivo....no nečudujem sa, že väčšina hlavne žien je takých korpulentnejších :).

V sobotu nás vzali na ugandskú svadbu, boli sme tam za šupáčky, lebo sme s tým nerátali...bola to inak veľmi pekná, luxusná svadba, s okolo 200 hosťami, ale nezatancovali sme si vôbec, netancovalo sa tu, len pár ľudí vpredu, čo robilo akože program, jeden hlavný moderátor tam furt všetko komentoval, riadil a vykrikoval, bol ako pastor. Ale páčilo sa mi to, bola tam aj kapela a tradičné tance s bubnami a perím a chvostami, to bolo veľmi pekné. Najesť sme sa ale veľmi nenajedli, lebo zasa mali v ponuke podobné čudné kaše a k tomu im došiel príbor, čiže sme jedli rukami ako králi.