Hoci sme ešte len štyri dni v Afrike, zdá sa nám, že sme tu už oveľa dlhšie, koľko sme toho už stihli zažiťod prvého kultúrneho šoku, až po pomalé prispôsobovanie. Už len cesta bola zaujímavá, keďže sme neplánovane mali technickú zastávku v Ríme, kde sme strávili hodinu v lietadle na letisku, raňajky v lietadle o tretej ráno, v lietadle z Addis Abbeba som mala rovnaké miesto na sedenie ako jedna Poľka :)...naštastie ale vedľa bolo voľné. Na obed sme dorazili do slnečného a teplého Entebbe, vybavili víza, zdravotnú prehliadku kvôli ebole – merali nám teplotu, vyzdvihli batožinu a vyšli pred letisko, kde nás už hodinu mala čakať koordinátorka projektu Lilian, samozrejme nás nikto nečakal :), Lilian prišla až o hodinu, ale to už si zvykáme na ugandský čas. Viezol nás autom ďalší nejaký člen organizácie NYEN, v ktorej budeme pracovať, cesta trvala asi hodinu a pol, mysleli sme si, že ideme do Kampaly, ale Lilian býva niekde pri mestskej časti Kampaly Nansana a ešte ďalej v takom zapadákove :). To bol asi zatiaľ najväčší šok, boli sme sa tu aj včera samé dve prejsť, dedinu sme obišli za 20 minút, je tu maličké trhovisko a potom samí predajcovia sim kariet a kreditov do mobilu. Teda cez víkendy budeme bývať u Lilian v dome, máme spoločnú izbu, v nej dve postele a jednu stoličku :). Nemajú v dome tečúcu vodu, ale zato majú slúžku Mariu (my sme ju tak nazvali, hoci neviem poriadne, ako to je, ale varí, upratuje, perie)...patria k tým bohatším, dom je celkom veľký, majú auto a Lilian s manželom majú štvormesačného syna Lukasa. Latrína bolo ďalšie prekvapenie pre mňa, hlavne to, aká malá diera tam je :), no a namiesto sprchy sa oplachujeme a oblievame vodou (samozrejme studenou) a zistila som, že mi stačia necelé 3 litre na umytie :).
Inak je tu stále obdobie dažďov, ale neprší tak často, celkom dosť aj pripeká, hoci pre nich je 30 stupňov vraj strašne veľa, noci bývajú chladnejšie, spávame pod dekami a pod moskytierami, ale prekvapivo aj včera v noci aj dnes, sa mi tam dostal nejaký komár a poštípali ma....tak neviem, musím skúšať, lebo je to celá procedúra sa do toho zakukliť :). Stihli sme už stretnúť našu jednu mentorku Winnie, ktorá náas vzala do Kampaly taxíkmi, ale sú to také taxíky ako maršrutky v Rusku, 12 miestne vany, do ktorých sa zmestí aj 16 ľudí, samé by sme ešte veru netrafili, lebo chodia rôzne a treba prestupovať, aby sa človek dostal do centra Kampaly...V Kampale je to obrovské, rušno, trhy na ulici, motorkári, parky, mrakodrapy...Boli sme v shopping malle, mali tam všetko skoro, čo aj u nás približne. Tak snáď sa tam budeme vedieť čoskoro aj samy dopraviť a občas si niečo nakúpiť na jedenie, lebo jedlo inak nám nechutí...jeme len ryžu alebo zemiaky, matoke – banánová kaša, čo je tu základné jedlo je taká zelená gebuzina so zvláštnou chuťou a nechuťou :), ešte je tu taká ružová kaša, ktorá je nechutná a sú v nej kosti, asi je to z rýb...alebo neviem. No ale proste zatiaľ sme jedli ryžu a zemiaky a na raňajky niečo ako riedku krupicovú kašu. Jedia tu inak dosť na raňajky celé hlavné jedlo jak u nás a večerajú o desiatej večer...a k tomu sladké džúsy, presladené čaje, sladké pečivo....no nečudujem sa, že väčšina hlavne žien je takých korpulentnejších :).
V sobotu nás vzali na ugandskú svadbu, boli sme tam za šupáčky, lebo sme s tým nerátali...bola to inak veľmi pekná, luxusná svadba, s okolo 200 hosťami, ale nezatancovali sme si vôbec, netancovalo sa tu, len pár ľudí vpredu, čo robilo akože program, jeden hlavný moderátor tam furt všetko komentoval, riadil a vykrikoval, bol ako pastor. Ale páčilo sa mi to, bola tam aj kapela a tradičné tance s bubnami a perím a chvostami, to bolo veľmi pekné. Najesť sme sa ale veľmi nenajedli, lebo zasa mali v ponuke podobné čudné kaše a k tomu im došiel príbor, čiže sme jedli rukami ako králi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára